„Katka, ako sa u teba prejavuje vyhorenie?“
Táto otázka ma zvykne zaskočiť. Keď s tým človek žije dlhé roky, je ťažké to zhrnúť do pár viet, ktoré by vystihli skutočnú podstatu. Preto som dala dokopy nasledovný príbeh.
Prvýkrat, keď som zažívala to, čo dnes nazývame „vyhorenie“, som mala iba 30 rokov. Vtedy som odišla z moje prvej „riadnej“ práce v UK. Nevedela som, že mám zdravotný problém. Je pravda, že v „office“ ma to nikdy veľmi nebavilo, neboli sme veľmi dobrý kolektív. Hodinové dochádzanie autobusmi tiež neprispelo k celkovej pohode. Zároveň som už dlhšie túžila po štúdiu a uplatniť sa v oblasti vedy. Tak som si dala rok oddychu a nastúpila som s čerstvo získanou energiou na Biomedicínu.
Druhýkrat som vyhorela asi o 5 rokov neskôr, už keď som robila prácu, ktorá ma bavila. Asi po dvoch rokoch som začala pociťovať niečo ako lenivosť a demotiváciu. Netušila som, že za tým pocitom by mohli byť nejaké deficity vo výžive. Jedávala som príšerne, ale nie inak, ako moji kolegovia - mikrovlnka, hotovky, kávičky a keksíky, rýchle obedy z plastových krabičiek pred obrazovkou PC. Myslela som si, že potrebujem viac trénovať fyzickú zdatnosť, keďže „starnem“. Bicyklovala som do práce, začala liezť na umelej stene, založila za domom záhradku. Na nákupy som chodila pešo a občas navštívila plaváreň. Boli to veci, ktoré ma síce bavili, ale nepomohli obzvlášť k pocitu energie. Skôr naopak.
Silou vôle som prežila takto niekoľko rokov, lebo v lete sa energia podstatne zlepšovala. Neriešila som to.
Až kým nenastali určité zlomové udalosti. V práci sa rozhodli nalepiť do všetkých miestností nové koberce, dať nové dvere, aj osvetlenie. Asi mesiac trval stavebný hluk, dýchala som okrem výparov vlastného labáku (benzény, naftalény) ešte aj smrad zo stavebného lepidla a prach z prerábok. Bolo to nepríjemné leto. Pár kolegov aj ochorelo, ale väčšina pracovala v teréne, tak im to nevadilo. Bola som jedna z tých, čo nielenže v tej budove pracovali denne, ale moj odsávací kabinet vcucával všetok ten bordel rovno pred môj nos. Začala som sa cítiť tak zle, že som zašla k lekárovi. Na únavu mi dali železo, na zapálenú krčnú chrbticu kodeín a poslali ma za fyzioterapeutom, ktorý mi dal pár cvikov, čím bolo všetko vybavené. Vtedy niekedy som už začala štúdium naturopatie, keď som pochopila, že cez lekársky systém toto asi nevyriešim.
Tú zimu som dostala pomerne ľahkú chrípku, vyležala ju, všetko bolo fajn, dokonca som po nej aj kus pookriala (to je dôležité z naturopatického hľadiska, ale nie je tu priestor rozobrať, čo sa stalo). A o mesiac sa to začalo naplno.
Už som nedokázala ísť do práce bez silného zapierania sa a sila vôle, ktorá ma dovtedy tlačila, už výrazne zoslabla. Aby bolo jasné - práca ma bavila, kolegovia boli ústretoví. No začala som chýbať. Vzájomnou dohodou som šla na pol úväzku, a vtedy ma lekár poslal už aj ku psychológovi. Po 2 mesiacoch som nezvládala vôbec nič. Dostala som výpoveď, nejaké to odstupné, chvíľu som sa tešila, že si riadne oddýchnem. Ale ani po roku oddychu sa mi energia nevrátila. Diagnostikovali mi „syndróm chronickej únavy“.
Keďže som už zároveň nastúpila na flexibilné štúdium naturopatickej nutričnej terapie na fakulte CNM, začala sa naplno moja osobná detektívka. A ten zvyšok... nastavenie stravy, doplnkov, cirkadiálu, roky ladenia, bol už iba vzostup hore, aj keď oveľa pomalší, ako som si pôvodne myslela. Pamätám sa, ako na moju lektorku „zapôsobili“ výsledky ARL testu minerálov. Dala mi sáčok doplnkov zdarma, čo bolo dosť šokujúce, až neskôr som pochopila prečo. Dnes mám 12 vlastných výsledkov a násobne väčšie skúsenosti s týmto typom testu, keďže s ním pracujem už od roku 2008. Až po rokoch som pochopila, čo tie moje vtedajšie výsledky znamenali, vyhorenie fyziologického rázu, na ARL teste sa to nazýva „štyri nízke elektrolyty“. Takéto výsledky som odvtedy videla už len dvakrát.
Najhorší stav trval asi 8 rokov. Postupne, po malých krokoch, som sa dostala na asi 80% fungovanie a toto sa veľmi dlho nemenilo. Asi aj vďaka PZ životospráve ma ku koncu tej doby už nič nebolelo, bola som len citlivá. Vadil mi hluk, svetlo, vône, výfuky, fyzicky a mentálne som nestíhala s okolím držať krok. Asi ako starý človek. Bola som dokonca už zmierená s tým, že pomaly mi „vitalita“ vyprchá a ja pokojne odídem.
Mentálne spomalenie znamenalo, že mi ľudia mi pripadali zbytočne rýchli, vystresovaní. Vnímala som to, akoby mrhali energiou a vytvárali si umelé, nezmyselné a zdramatizované situácie. TV som vôbec nedokázala vnímať. Vlastne obrazovku som používala výhradne na prácu. Vadilo mi temer všetko umelé svetlo (zaujímavé, že silné slnko nie). Znamenalo to aj minimum filmov, žiadne správy a žiadne sociálne siete. Už len pri pohľade na niekoho „skrolujúceho“ facebook, mi prišlo slabo. A keď som sa musela do tohto kolotoča zaradiť (napr. na škole počas praxe) vtedy mi prichádzalo fyzicky zle od žalúdku. Akýkoľvek hluk, aj obyčajná hlasnejšia reč, boli priam neznesiteľné. Prax a klientov som zvládla, bavilo ma to a dávalo zmysel života. Ale zároveň som rozmýšľala, ako si to všetko zariadim, aby som nemusela vypľuť terapeutický plán pod takým stresom za pár hodín.
„Ako si sa z toho všetkého dostala?“
Ako som už spomenula, začalo to darovanou igelitkou prešlých doplnkov. Vďaka povahe mojho štúdia nutričnej terapie so zameraním na funkčnú medicínu som postupne zakomponovala do života kroky, ktoré viedli k zlepšeniu všetkého, čo ma dovtedy omínalo, nielen energie. Zaradila som vždy nejakú novú a lepšiu stravu, skúšala pod odborným dohľadom doplnky, odstránila toxickú kozmetiku, chemikálie, zmenila ošatenie a všetko v domácnosti, čo sa dalo. Nastavila nový denný režim, rutinu. Zlepšenie sa dialo vždy malými, ale výraznými a trvalými skokmi v pocite energie a schopnosti vykonávať určité aktivity. Príručka od psychológa, ktorú dávali v UK ľuďom s diagnózou CFS/ME zdôrazňovala, že ten návrat energie musím brať uvedomele, pomalilinky a šetriť sa.
Posledný a asi najväčší skok som pocítila, paradoxne, keď začal kovid a svet sa zastavil. Vonku bolo zrazu ticho, čistý vzduch priam lákal dýchať, aj keď väčšina sa práve toho obávala. Nad hlavami konečne nehučali lietadlá a na cestách žiadne autá. Pamätám sa, že vtedy bola veľmi pekná jar a ja som mala odrazu energie na rozdávanie. Hnevalo ma preto, že sa nedalo nikam ísť. Dvanásť rokov som nevládala nič a teraz domáce väzenie?
Bola to pre mňa veľmi zvláštna situácia. Ale pomohlo mi to prísť na jednu zo zásadných spúšťačov môjho vyhorenia – znečistený vzduch. Pre mňa konkrétne všetko, čo obsahovalo benzén a čo sa detoxikovalo rovnakými biochemickými cestami a enzýmami. Parfémy, domáce chemikálie, lepidlá, rozpúšťadlá, výfuky aút, komínov a lietadiel. Akonáhle som sa týmto veciam začala vedome a dôsledne vyhýbať, nastal ten posledný zásadný krok v návrate energie.
Ale netreba zabúdať na všetko predošlé, čo som podnikla. Šlo o synchróniu, kúsky puzzle, to všetko dokopy viedlo k posilneniu imunity, doplneniu deficitov, schopnosti detoxikácie a odstráneniu zbytočnej toxickej záťaže na organizmus. Až potom sa začala energia vracať.
Ide o všetko naraz. Ale naraz sa všetko robiť nedá...
A niekedy je to skôr o tom, čo zbytočné zo života odstránime.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára