Mikrobiologička Ivana Stenzlová v rozhovore magazínu 40plus.sk tvrdí:
„Stevia je bylinka, ktorá je veľmi sladká. Veľa ľudí nechce konzumovať cukor (nielen diabetici) a konzumuje steviu. Ale pri stevii si treba dať pozor. Ak ju konzumujete raz za čas, je to v poriadku. Ale ak ju nahradíte, a dokonca máte na nej postavené mlsanie, nie je to dobre. Stevia v istom ohľade funguje podobne ako umelý cukor. Samozrejme, je to bylinka, nemá v sebe chémiu ako aspartám, ale spúšťa v tele podobné reakcie ako umelé sladidlá.“
„Ak si dáte do úst steviu, telo sa nachystá, že dostane cukor. Ten však neprichádza. Prichádza iba sladká chuť. Telo ale zníži krvný cukor, a následne je hladina krvného cukru nízka. Preto následne vypumpuje cukor z krvi cez stresovú reakciu do tela. Stevia u človeka zvyšuje chute na sladké a môže sa po nej priberať.“
Ako je to teda? Máme sa báť stévie?
Pozrime sa na dve nedávne vedecké práce.
1. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC7600789/
Sladidlo vyrobené zo stévie nielenže nespustilo žiadne negatívne reakcie, ale “štatisticky výrazne” zabránilo prírastku hmotnosti v skupine, ktorá ju konzumovala namiesto cukru. Ohľadne ukazovateľov inzulínu (ten by nás mal zaujímať najviac), ranného cukru, hladiny cukru v krvi po jedle, cholesterolu a pár iných, vyšla stévia tiež lepšie ako cukor, ale keďže sa pokus vykonával na malej skupine, tieto pozitívne zmeny po konzumácii stévie neboli “štatisticky významné”.
Pre nás je podstatné vedieť, že u týchto zdravých ľudí stévia nezmenila hladiny inzulínu a krvného cukru ani po 12 týždňoch užívania, čiže ani “cez stresovú odozvu”, ako tvrdí Ivanka Stenzlová.
Takisto nevyvolala chute na sladké, skupina ľudí konzumujúca stéviu totiž zaznamenala menší apetít.
V tejto štúdii a v súlade s väčšinou výsledkov štúdií na ľuďoch denná konzumácia komerčne dostupnej stévie neovplyvnila homeostázu glukózy ani inzulínovú odpoveď u zdravých dospelých.
2. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2900484/
V tomto experimente boli zahrnutí aj ľudia s obezitou. Skupina užívajúca stéviu mala hladinu krvného cukru aj inzulínu meranú 20, 30 a 60 minút po konzumácii podstatne nižšiu, ako skupiny konzumujúce ako sladidlo aspartmán alebo cukor. Po 120 minútach, keď sa hladiny približne vyrovnali, bola hladina inzulínu po stévii mierne vyššia ako v skupine konzumujúcej cukor, ale nižšia ako u tých, čo konzumovali aspartmán.
Ani jedna skupina nezaznamenala zvýšený apetít v súvislosti s použitým sladidlom.
Na záver práce sa píše, že ak budúce štúdie potvrdia tieto výsledky, stévia bude pokladaná za prostriedok na manažment hyperglykémie po konzumácii, ktorá prispieva ku vzniku inzulínovej rezistencie a diabetes typu 2.
Ohľadne podozrenia na mierne vyšší inzulín po 120 minútach oproti cukru ide o štatisticky malú hodnotu. Bolo by preto vhodné podobné experimenty zopakovať a odsledovať správanie inzulínu po dlhšej dobe.
Pri experimentoch na malej vzorke ľudí ide často o jedného či dvoch ľudí, ktorí majú atypické výsledky a vedia štatisticky znehodnotiť výsledky iných. Toto pátranie by som preto uzavrela tak, že pre malé percento individuánych prípadov môže síce platiť, čo tvrdí Ivanka Stenzlová, ale pre väčšinu ľudí bude strašenie ohľadne škodlivosti stévie prehnané.
Ako vždy, individuálny prístup a diagnostika budú lepšie, ako zovšeobecňovanie a verejné strašenie.
